Miestna povesť O Starim Kereštveju

Podľa povesti bol Stari Kereštvej veľmi chudobná dedina, a jej jedinými obyvateľmi boli zbožní ale biedni želiari, ktorí sa len s ťažkosťou mohli uživiť, keďže nemali ani kúsok zeme. Na živobytie si zarábali prácou v okolitých hustých lesoch, ženy a deti po roklinách a rúbaniskách zbierali slimáky a lesné plody, ktoré nosili na panské dvory. V hustom lese raz počas ťažkej práce drevorubači šťastne naďabili na zlatú žilu, čo úplne zmenilo ich život, keďže sa stali veľmi bohatými. Po krátkom čase boli vďaka ťažbe zlata takí bohatí, že všetky ženy nosili zlaté náušnice a muži zlatú pracku na opasku. Jedávali so zlatými líškami a mali všetko, čo sa im zažiadalo.

Ako sa to už stáva, zanevreli na Pána Boha a postupne prestali chodiť do drevenej cerkvi, ktorá stála v strede dediny. V dedine bola farnosť, ktorú viedol starý kňaz. Ten ich však neustále napomínal a nabádal ku kajúcnosti, ale oni ho nepočúvali. Mali oči len a len pre svoje bohatstvo. Nakoniec si v jeden deň povedali, že už viac nepotrebujú kňaza a preto sa nemohli dočkať, kedy starý kňaz zomrie. Ich život bol plný pýchy, roztopaše a zábavy.

Jedného piatkového dňa cez Veľký pôst napokon kňaza z kostola vyhnali. Dali si privolať muziku a spravili v kostole tancovačku, ktorá trvala "...ot pjatka večera do suboty rana...". Ráno, po zakikiríkaní kohútov, v čase utierne a pri prvých lúčoch slnka, kedy bola zábava v najväčšom, do cerkvi odrazu udrel hrom a kostol sa rozdelil na dve časti, ktoré sa prepadli aj s hriešnikmi pod zem spolu s takmer celou dedinou.

Pred Božím hnevom boli ušetrení len poslední chudobní a ešte zbožní Kereštvejčania. Tých anjel vyviedol zavčasu do bezpečia. Po katastrofe sa už na prekliate miesto nikdy nevrátili. Naopak, vo vedľajšej údoline založili "nový" Kereštvej (t.j. súčasná Okružná, používajúca do roku 1948 pomenovanie Kereštvej).

Na mieste prepadnutej dediny sa objavil rozsiahly a nevľúdny močiar, ktorý dodnes odrádza náhodných návštevníkov z tohto Bohom prekliateho miesta. Od toho času vraj možno na Zelený Štvrtok počuť zvoniť "zvjazane" zvony v prepadnutej cerkvi a vidieť zelené svetielko nad miestom, kde bol drevený kostol. O prekliatom močiari existuje viacero rozprávaní obyvateľov z 1. polovice 20. storočia o tom, ako sa k nemu dobytok pri pasení ani len nechcel priblížiť, či napiť, aj keby nebola iná možnosť k napájaniu. Takisto niektoré príbehy približujú ďalšie momenty. Odvážlivci, ktorí pri ňom strávili noc, sa chvíľkovo pomiatli a postrácali v lese hľadajúc sa navzájom až do rána, pričom nikto z nich nechcel o svojich zážitkoch neskôr rozprávať. Tiež sú známe príbehy o tom, ako prepadlisko "zhltlo" kravu alebo dieťa, ktoré sa zatúlali do jeho blízkosti.

Chotárna časť Stari Kereštvej pre našich predkov stala istým magickým miestom s prevahou negatívnych síl, pred ktorými je nutné mať sa na pozore. Celkove sa tomuto miestu vyhýbali, pretože bolo "nečisté". Vierohodnosť príbehu povesti u dedinčanov upevňovali správy o tom, že je vraj písomne zachytená v archívoch v Amerike ("...to dześka v archivoch jest opisano..., ...v archivoch jest, bo ja čula od vecej ľudzi...") ako aj to, že bola spoetizovaná (pravdepodobne miestnym gréckokatolíckym kňazom) a po 2. svetovej vojne uverejnená v Gréckokatolíckom kalendári (viď foto).

V súčasnosti sa močiar, obklopený znepokojivým lesným porastom, zmenšil na malú, ale hlbokú mokrinu, čo pripomína súčasníkom hĺbku príbehu povesti.

Zdroj: Lackanič, P.: Miestna povesť O Starim Kereštveju (príspevok na ŠVK 2001). Katedra etnológie FF UCM v Trnave. Trnava 2001, 8 str.